Smutný príbeh našej vnučky Emky...
Príbeh našej vnučky Emky začal, ako každý iný. Zrodila sa z lásky dvoch ľudí, ktorí si spolu s ňou plánovali svoju budúcnosť a tešili sa spolu z každej spoločnej chvíle. Emka bola zdravé, krásne dieťatko, tešiace sa z každučkej chvíle na tomto novom svete. Vtedy ešte nikto netušil, že osud zariadi, aby sa jej životná cesta začala uberať iným ,ako z hororu vystrihnutým smerom.
Jedného dňa bola Emka prijatá do nemocnice , pretože jej zdravotný stav sa prudko a nepochopiteľne zhoršil. Zo strany rodičov, sme boli ubezpečovaní, že ide len o bežné ochorenie, možno nejakú virózu. O to nepochopiteľnejšie bolo pre nás uznesenie lekára, ktorý po dôkladnom vyšetrení diagnostikoval Emke hydrocefalus s epilepsiou ,poškodenie očného nervu vyvolané masívnym krvácaním do mozgu. Zhrození sme počúvali, ako lekár hovorí o tom, že tento stav jej spôsobil nejaký silný úder, náraz, či otras. Lekár dokonca vyjadril podozrenie zo zanedbania starostlivosti zo strany rodičov, následne na čo na nich nemocnica podala trestné oznámenie.
Tá situácia sa veľmi ťažko opisuje. Ako rodič človek nechcel a nemohol pochopiť, že sa jeho dieťa dopustilo niečoho na tom malom nevinnom batôžku. Bolesť v srdci bola pri tom pomyslení rovnako silná, ako pri pohľade na Emku, bojujúcu o svoj život, ktorý vlastne ani poriadne nezačala...Všetko to bolo horšie aj preto, že rodičia o ňu nepochopiteľne úplne stratili záujem..Deti, ktoré sa každý z nás snažil vychovať v dobrej viere a láske k životu...
Museli sme sa však chtiac-nechtiac vzchopiť a v prvom rade vyriešiť otázku Emkinej budúcnosti. Jej stav sa stabilizoval, rodičia boli vystavení trestnému stíhaniu a tak sme sa nečakane, no v pevnom rozhodnutí ocitli v úlohe opatrovateľov. Nezniesli sme myšlienku, žeby malá Emka bola umiestnená v niektorom z kojeneckých ústavov, keď sme tu ešte my, jej starí rodičia. Bolo to naše jednoznačné rozhodnutie, aj keď sme si uvedomovali, čo všetko obnáša výchova malého bábätka a predsa len sme už boli nejakým spôsobom zvyknutí na svoj kľud a pokoj.
Boli sme s tou situáciou už zmierení a vyrovnaní, no potom prišiel ďalší šok. Lekári konštatovali trvalé následky nevhodného zaobchádzania a hlavne v dôsledku krvácania do mozgu Emke zostali trvalé následky. Emka už dávno mala bľabotať, bežkať, učiť sa chodiť, no žiaľbohu o tomto všetkom môžeme zatiaľ len snívať.. Namiesto džavotajúceho a vysmiateho bábätka, nám v postieľke ležalo jej takmer nehybné telíčko, ktoré len chabo vnímalo, čo sa deje okolo.
Vedeli sme, že je to výzva..Keď sme predtým rozmýšľali o tom, že budeme mať znova na starosť výchovu malého bábätka, teraz sme k tomu museli pridružiť ešte fakt, že bude postihnutá.
Týmto sa pre nás začal nekonečný kolotoč vyšetrení, cvičení, procedúr a terapií, ktorý sme museli zvládať popri svojich každodenných pracovných povinnostiach. Samozrejme, že aj ostatné deti nemohli prísť skrátka a preto sme museli lásku rovnomerne rozdeliť aj medzi ne.
Treba priznať, že spočiatku, hlavne pri cvičení Vojtovej metódy, sa nám pri pohľade na Emku až tlačili slzy do očí. Každá jedna procedúra bola sprevádzaná srdcervúcim plačom, no vedeli sme, že toto je tá správna cesta k zlepšeniu jej zdravotného stavu. Bezmoc a úzkosť, ktorá nás sprevádzala, bola nekonečná..
No konečne po čase, sme sa dočkali slastnej odmeny v podobe síce maličkých, ale pre nás veľkých pokrokov . Emka začala viac vnímať svet, jej telíčko sa pomaličky spolu s hlavičkou učili veci, ktoré sú pre iné deti prirodzenosťou, no v našich očiach to znamenalo určité zadosťučinenie za našu trpezlivosť a lásku, ktorou sme sa ju snažili a snažíme zahŕňať. Nedá sa slovami opísať, čo pre nás znamenala banalita, ako keď si začala kopkať nožičkami, alebo sa snažila pásť koníky.. Ešte viac nás to povzbudilo, zomklo a boli sme rozhodnutí neprestať a pokračovať v dobrej viere, že sa nám raz podarí postaviť sa na nožičky a aspoň prejsť zopár krôčikov..
Jedného dňa sme boli radosťou celí bez seba, keď nám bol schválený rehabilitačný pobyt v Dunajskej Lužnej. Plní očakávania sme naň nastúpili a mali možnosť priučiť sa novým metódam, praktikám a hlavne pozerať sa na ďalšie maličké pokroky smerom k lepšiemu. Tá radosť aj z toho mála, týkajúca sa zlepšenia jej zdravotného stavu bola nekonečná.
Avšak nie všetko hradí zdravotná poisťovňa. Rodič, ako sprievodca si svoje výdaje musí hradiť sám, takisto aj cestovné, čo pre nás znamená nie zrovna malý zásah do rodinného rozpočtu. Ak existuje nejaký Boh a my by sme si mohli niečo priať, určite by sme chceli, aby sa naša Emka raz postavila na vlastné nôžky a mohla sa šťastná hrať a behať s ostatnými deťmi, aj keď vieme, že určitý stupeň postihnutia tam už navždy zostane.
Veľa sme na internete zisťovali, diskutovali a delili sa o rady a pocity s ľuďmi, ktorých postihol rovnaký osud, aj keď možno za iných okolností. Dozvedeli sme sa, že najväčšie úspechy zaznamenali deti s podobnými problémami v súkromných rehabilitačných centrách, kde sa používajú rôzne špeciálne procedúry a pomôcky. Avšak cena za takýto pobyt vysoko presahuje naše finančné možnosti. My však stále veríme, že existujú ľudia s dobrým srdcom a keďže chceme pre našu Emku len to najlepšie, rozhodli sme sa touto cestou požiadať všetkých, ktorí chcú a môžu pomôcť, aby tak urobili. Radi by sme vyzbierali dosť finančných prostriedkov, či už vo forme dobrovoľných príspevkov, alebo darovaním 2% z dane, aby sme mohli Emke zabezpečiť špeciálne zdravotné pomôcky a absolvovať čo najviac procedúr a vyšetrení, ktoré spolu s našou starostlivosťou aj v očiach lekárov znamenajú voči predchádzajúcemu stavu veľký pokrok v zlepšení.
Vopred všetkým z Vás, ktorí nájdete pochopenie pre našu situáciu a rozhodnete sa pomôcť nám, z úprimného srdca a čo najsrdečnejšie ďakujeme.